Naše inšpirácie

Inšpiráciou k tvorbe našich produktov je nesmierne krásna a bohatá história našich predkov. V každom kúte Slovenska, v každej skrini starých rodičov, na každej povale gazdovského dvora sú ukryté poklady, ktorých hodnota je hodnotou našej kultúry a rázovitosti. Našou prácou sa snažíme zachovať povedomie o význame slovenskej výšivky. Skrýva v sebe oveľa viac, ako len krásne motívy a dokonalú prácu. Je svedectvom o tom, ako sa tu žilo a ako vplývali spoločenské zmeny na rozvoj každej oblasti ľudského života. Prostredníctvom kvalitnej strojovej výšivky zachovávame svedectvo o bohatej ornamentike a farebnosti tradičných ľudových výšivok.

Význam a vývoj slovenskej ľudovej výšivky

Zručnosť vyšívať sa v minulosti považovala za samozrejmosť. V dedine by ste nenašli dom, kde by žena túto zručnosť neovládala. Z počiatočného účelového spájania švíkov na domácom plátne sa vyvinula činnosť spadajúca priam do umeleckej oblasti. Ľudová výšivka prekonala neobyčajne bohatý vývoj, aby sa stala jedným z najpodstatnejších znakov regionálneho odlíšenia ľudového odevu. Zároveň bola jeho dominantou aj prostriedkom umeleckého vyjadrenia a nadania výšivkárok.

História ľudovej výšivky

Výšivka je všeobecne považovaná za najrozšírenejší a najcharakteristickejší prejav ľudového umenia na Slovensku. Nielen že spájala, spevňovala a zdobila ľudový odev. Slúžila aj na odlíšenie svojich nositeľov na regionálnej aj miestnej úrovni.

Prvé výšivky

Miesto vzniku prvej formy výšivky sa určiť nedá. Odhaduje sa, že prvotnou funkciou výšiviek bolo spevňovať, spájať a formovať látku. Rozličné stehy slúžili konkrétnemu účelu. Časom sa rytmicky uložené funkčné stehy začali rozrastať do plochy. Takto nadobudli novú, dekoračnú funkciu. Začali zdobiť voľné plochy odevu, napríklad na pleciach rukávcoch, košieľ, na zásterách, čepcoch a šatkách.

Diferencovanosť a regionálnosť  ľudových výšiviek

Na vývoj výšiviek z pohľadu uprednostňovania určitých techník ako aj motívov, vplývalo veľa faktorov. Jednak oblasť z pohľadu klímy a geografického umiestnenia danej dediny, taktiež spoločenské a kultúrne postavenie človeka, ktorý danú výšivku nosil. Dokonca prezrádzala aj jeho náboženskú orientáciu. Vďaka tomu je možné kroje aj pomocou výšiviek priradiť k jednotlivým lokalitám.

Najbohatšie výšivky

Vývoj slovenskej ľudovej výšivky vyvrcholil v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia. V tom čase už existovala široká škála typov a variantov výšivky v podobe, ako ju zo zachovaných prameňov poznáme dodnes. Najbohatšími výšivkami sa vyznačovalo najmä západné Slovensko. Bohatosťou techník a vzorov sa pýšilo okolie Bratislavy, Trnavy či Piešťan. Na strednom Slovensku to boli najmä oblasti Horehronia, Čičmian a Krupiny. Na východnom Slovensku sa výšivka uplatňovala pomerne skromne. Súčasti odevov v tomto regióne zdobili najmä pretkávaním. Väčší význam tu nadobudla až začiatkom 20. storočia. Nikdy však nedosiahla takú technickú a výtvarnú úroveň ako na strednom a západnom Slovensku.

Výšivka ako umenie     

Pohľad na výšivky sa zmenil s príchodom nových materiálov. Jemné husto tkané látky si vyžadovali náročnejšie techniky vyšívania. Patrili sem napríklad dierky, gatry, aplikácia na tyle, nášivka cez kartón alebo žilinský výrez. Tie ovládali iba talentované výšivkárky, pre ktoré sa vyšívanie stalo druhom zárobku. Časom sa vypracovali na umelkyne s dokonalým výtvarným citom. Krása a precíznosť ich diel následne ovplyvnili vyšívačské umenie celého dedinského kolektívu.

Prvé výstavy ľudovej výšivky

V 19. storočí zaujala ľudová výšivka pozornosť odborníkov a širokej verejnosti. Aj vďaka významným slovenským osobnostiam akými boli A. Kmeť, K. A. Medvecký či P. Socháň, sa nám zachovalo množstvo hodnotných výšivkárskych diel. Ľudové výšivky boli súčasťou národného hnutia prostredníctvom mnohých výstav. Medzi tie významné patrí výstava ľudových výšiviek v roku 1887 v Martine alebo v roku 1895 v Prahe.

Výšivka v komerčnom prostredí

V roku 1895 vznikol v Bratislave spolok Izabella, ktorý sa zaoberal výrobou a predajom výšiviek. Jeho tvorba žala úspechy nielen doma, ale aj mimo Rakúsko-Uhorska. Výrobky sa však predávali ako maďarské, bez pravého odkazu na ich pôvod a etnicitu. Kvôli tomu ženský spolok Živena začal predávať vlastné slovenské výšivky prostredníctvom martinskej spoločnosti Lipa, založenej v roku 1910. Ako náhle sa však stala výšivka súčasťou obchodu, začala sa jej podoba prispôsobovať momentálne prevládajúcemu módnemu štýlu.

ÚĽUV

Kvalitatívnym zvratom vo výrobe ľudových výšiviek bolo založenie Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Vďaka ÚĽUV-u sa do popredia záujmu dostala snaha zachovať a rozvíjať ľudovú umeleckú výrobu. Zároveň zabezpečovalo jednotné ideové, výskumné, výtvarné, odbytové a propagačné vedenie. Ústredie ľudovej umeleckej výroby určitým spôsobom funguje dodnes.

Realizácia ľudovej výšivky

Pôvodný materiál

Materiál mal priamy vplyv na kreovanie a vzhľad výsledného vyšitého ornamentu. Hrúbka a štruktúra materiálu určovala nielen charakter výšivky, ale tiež použitú techniku a sklad motívov.

Na Slovensku sa v úplných začiatkoch používali najmä domáce materiály, a to konopné a ľanové plátno. Z najkvalitnejšieho plátna sa šil odev. Z menej kvalitného vznikali bytové textílie ako kútne plachty, obrusy a iné.

V druhej polovici 19. storočia sa už používalo aj miešané plátno. Vzniklo kombináciou bavlnených a ľanových alebo konopných nití. Tkalo sa aj čisto bavlnené plátno, ktorého tradícia najdlhšie pretrvala na strednom a východnom Slovensku.

Továrenské materiály

Rozvoj priemyslu priniesol na trh kvalitnejšie a cenovo dostupnejšie továrenské materiály. Tým sa podnietil vznik nových techník vyšívania. Ornamentika bola obohatená o nové motívy a rozšírila sa aj farebná škála používaných materiálov.

Medzi nové materiály patrili továrenské bavlnené plátna rôznej akosti a jemné ľanové tkaniny. Tento materiál sa používal spočiatku len na sviatočné oblečenie. Výšivky sa nachádzali najmä na neprekrývaných častiach odevov. Napríklad šatky, pôlky, čepce, rukávce a košele.

Priadze na vyšívanie

Od vlastností podkladového materiálu na vyšívanie záviseli aj vyšívacie priadze. Tie sa hrúbkou, pevnosťou aj farebnosťou prispôsobovali kvalite podkladu.

K prvým priadzam určeným na vyšívanie patrili konopné a ľanové nite prírodne sfarbené, bielené alebo šafranom prifarbené na žlto. Okrem nich sa používali aj hrubé biele, červené a modré bavlnené priadze.

Továrenská výroba priniesla aj nové druhy nití na vyšívanie. Začali sa predávať vlnené, bavlnené a hodvábne priadze. K drahším materiálom patrili zlaté a strieborné kovové nite.

Vlnená priadza

Vyrábala sa v dvojakej podobe:

Haras – bola ostrá a pevnejšia priadza. Vyšívali sa ňou časti odevu zhotovené najmä zo súkna.

Kamrhól  (nazývaný na západnom Slovensku)/ šafol/ berlínka (na strednom a východnom Slovensku) – bola mäkká vlnená priadza, ktorá zdobila odevy zhotovené z plátna, súkna aj kože.

Vlnená priadza mala jednu veľkú nevýhodu – pri praní strácala farebnosť. Preto sa už začiatkom 20. storočia prestala používať. .

Hodvábna priadza

Vyšívali sa ňou sviatočné a obradové odevy už koncom 18. storočia. Väčšie uplatnenie však našla v 19. storočí, kedy zdobila odev bohatšej vrstvy obyvateľstva.  Hodvábnymi priadzami sa vyšívai jemné materiály, ktorým krásne výšivky dodávali slávnostný ráz.

Kovové nite

Strieborné a zlaté kovové nite patrili medzi drahé materiály. Používali sa od druhej polovice 19. storočia, ale iba v niektorých oblastiach. Pravé hodvábne a kovové nite zdobili sviatočné oblečenie iba majetnejšej vrstvy obyvateľstva na západnom Slovensku. Nachádzali sa na viditeľných miestach ako sú rukávce, čepce, šatky, pôlky a mužské košele.

Bavlnená priadza

Obľúbenou a rozšírenou bola hlavne bavlnená priadza značky DMC dovážaná z Francúzska. Vyznačovala sa výbornou kvalitou, stálymi farbami a bohatou farebnou škálou. Túto priadzu časom vystriedali priadze domácej produkcie. V Bratislave vznikla Cvernová továreň, ktorá vyrábala rovnako kvalitné bavlnené priadze rôzneho typu, ako mulinky, perlovky a bavlnky.

Technika vyšívania

Medzi najrozšírenejšie a najpozoruhodnejšie techniky vyšívania na Slovensku patrili vyšívka podľa počítaných nití (po niti), výšivka podľa predkresleného vzoru (na pomaľovanie) a nášivka (aplikácia).

Výšivka podľa počítaných nití

Táto technika priamo súvisí so štruktúrou podkladového materiálu. Vzor výšivky vzniká na základe odpočítavania osnovných a útkových nití. Výšivky po niti zdobili odevy aj bytový textil zhotovené z konopného, ľanového a hrubšieho bavlneného plátna.

Najstaršími stehmi v tejto skupine sú spojovací, slučkovací steh a spevňujúce stehy šité cez riasenie.

Spojovací steh spájal časti odevu.

Slučkovacím stehom sa ukončovali a spevňovali okraje tkaniny, aby sa nezodierali.

Spevňujúce stehy vyšívané cez riasenie spevňovali a zdobili miesta, kde sa odev zužoval a prispôsoboval postave.

Krížikový steh

Patril medzi najrozšírenejšie a najstaršie techniky v ľudovej výšivke. Vznikal dvojakým spôsobom:

  1. Pozitívnym spôsobom – motívy sa vytvárali krížikom na nevyšitom základe;
  2. Negatívnym spôsobom – motívy tvorili voľné nevyšité miesta vo vyšitom základe.

Krížiková výšivka bola často viacfarebná a vytvárala súvislú kompaktnú plochu. Typická a bohato zastúpená bola najmä v oblasti západného Slovenska, v okolí Nitry. Nachádzame ju aj v okolí Horehronia, Liptova, Krupiny a Zemplína.

Vrkôčikový krížik sa od ostatných techník odlišoval hustotou ukladania nití a plastickosťou. Zvykli sa ním otvárať a ohraničovať ornamentálne pásy vytvorené inými technikami.

Hladkovanie je typ techniky, v ktorej sa ukladali stehy vo vodorovnom, zvislom alebo šikmom smere. Vďaka tomu vznikali varianty pásikov, liniek, zúbkov a štvorčekov. Tento spôsob vyšívania sa často kombinoval s inými stehmi.

Hrachovinka zväčša tvorila prechod medzi okrajom tkaniny a vyšívaným ornamentom. Taktiež členila ornament na viac častí, ohraničovala výzdobu alebo vytvárala stredový pás. Šírka a náročnosť tohto štýlu boli podmienené funkciou hrachovinky.

Ažúrka vzniká rôznym spájaním a obtáčaním zvislých nití v tkanine. Dotvárali sa ňou zahnuté obruby alebo delila plochu v kompozícii na menšie celky.

Žilinský výrez bol známy aj pod názvom žilinské šitie alebo žilinská robota. Vyšíval sa vo forme ozdobných vložiek, ktoré sa podomovým predajom šírili po celom Slovensku a Morave. Pozostával z výrezovej plochy a štylizovaných motívov vyšitých hladkovaním a kontúrovaných formovacím stehom. Pre žilinský výrez boli typické motívy renesančného charakteru ako hviezdice, kohúty, tulipány a i. Tento druh výšivky sa trvalo uplatnil iba v oblasti Čičmian a Trenčianskej Teplej.

Križovianske gatry boli tiež pozoruhodnou technikou vyšívania. Vznikali vo štvorcovom otvore. Ten vznikol dvojsmerným vytiahnutím nití. Následne výšivkárka rozličným prepletaním a slučkovaním nití vytvorila v prázdnej ploche výplň pripomínajúcu čipku. Táto technika zdobila predovšetkým volány na rukávcoch a košeliach. Najviac sa však uplatnila na úžitkových textíliách.

Vyťahovaná výšivka vzniká podobne ako križovianske gatry, avšak počet vyťahaných nití je nižší. V hustejšej sieti s drobnejšími očkami sa vytvárajú vzory vypĺňaním očiek prepletacím stehom.

Výšivka v sieti je podobná vyťahovanej výšivke. Oproti nej však základná sieť vzniká sieťovaním ihlicou. Výšivka vypĺňala očká rôznymi stehmi. Skupiny očiek následne vytvárali štylizované motívy zväčša cudzieho pôvodu ako pávy, kytice alebo vtáky.

Existujú aj iné stehy vyšívané na základe počítaných nití. Považujú sa však za doplnkové ozdobné techniky, ktoré dotvárajú ornamentálne kompozície.

Výšivka podľa predkresleného vzoru

Hoci vznikla skôr, svoje uplatnenie našla najmä v čase nástupu tenkých továrenských materiálov. Na textilný podklad sa najprv vopred vyznačia línie. Zväčša išlo o voľne komponovaný rastlinný motív. Následne sa obraz vyplní stehmi, ktoré sa ukladajú tesne vedľa seba.

Plný plochý steh bol najrozšírenejším stehom v tejto technike. Vyšívali sa ním odevy a textílie takmer po celom Slovensku. Podľa spôsobu ukladania stehu, ktorý vypĺňal vopred nakreslený motív, rozlišujeme:

  1. Plný úsporný steh vedie niť iba povrchom plátna.
  2. Krížený úsporný steh vzniká podobne ako plný úsporný steh. Nite v strede motívu sa však krížia. Vzniká tak plastickejší povrch bez presvitania podkladového materiálu.
  3. Technika na štichi vedie krátky obojstranný steh, ktorý sa ukladá na materiál šikmo v súbežných líniách kopírujúcich kresbu motívu.

Slučkovací steh slúžil najmä ako okraj predkresleného vzoru. Ukončovali sa ním aj rukávy, okraje čepcov, šatiek, záster a iných textílií. Dobre sa kombinoval s gatrami, dierkami a plnou výšivkou. V oblasti Piešťan sa často nachádzal aj na ploche plátna, kde zapĺňal motívy a ich časti v ornamente.

Dierky patria k novším technikám vyšívania. Aj farebná dierkovaná výšivka sa uplatnila najmä v okolí Piešťan. Dierky mali niekoľko tvarov a vyšívali sa viacerými spôsobmi. Okrem klasickej okrúhlej dierky rôznych veľkostí sa vyskytovali aj oválne a rozpoltené dierky, prípadne dierky v tvare lístka a pod. Najbežnejšie sa obšívali dierky po celom obvode krátkym hustým stehom. Iným spôsobom bolo vyšitie dierky rozširujúcim sa obšívaním bez podloženia alebo aj s podložením.

Gatrová technika dosiahla dokonalú technickú a výtvarnú úroveň v oblasti Trnavy. Rozmanité garty tu nájdete v rôznej veľkosti, tvaroch a s rôznymi výplňami.

Významnú skupinu tvoria aj techniky vyšívania, ktoré sa viažu na špeciálny podkladový materiál, akým bol napríklad tyl. Patria sem stehy zvané preťahovanie na tyle alebo talangrová robota.

Retiazkový steh sa šil obyčajnou alebo krivou ihlou, zvanou háčik. Tvorili sa ním ozdobné , deliace linky aj drobné prvky. Taktiež sa ním kontúrovali motívy. Svoje uplatnenie našiel najmä pri výzdobe ženských a mužských živôtikov.

Stonky a ozdobné prvky sa vyšívali stonkovým  a obnitkovým  stehom.

Nášivka

Ide o techniky vyšívania, pri ktorých sa na základnú látku našívajú motívy vystrihnuté z iného materiálu (textilu alebo kože).

Trakovická nášivka, tiež známa pod pojmom vykladaná alebo šúplatková, bola typická pre dediny v okolí Trnavy. Ide o dosť náročný technologický postup. Celá kompozícia sa najprv vyznačí hrotom ihly na materiál. Ten sa následne vystrihne a zaťaží, aby sa ľahko pristehoval na podkladový materiál. Potom sa použitím skrytého stehu sa prišije. Týmto spôsobom sa zvykol aplikovať ornament z plátna na tenký batist, vaper, organtín alebo tyl. Trakovická nášivka zdobila súčasti odevov aj bytové textílie.

Nášivka zlatými a striebornými niťami cez kartón je takisto technologicky náročnejšia. Ornament, ktorý chcela výšivkárka našiť, si najprv nakreslila na tvrdý kartón. Vyrezala ho, upevnila na textilný podklad a potom ho pokryla kovovými niťami. Strieborná a zlatá niť neprechádzala podkladom, iba sa prichytávala v bode ohybu tenkou priadzou. Týmto spôsobom sa jednak šetrilo drahým materiálom a zároveň sa kovová niť prevliekaním cez podklad neznehodnocovala. Krásnou nášivkou sa zdobili najmä zamatové čepce a golieriky s čipkovým volánom.

Symbolika a motívy ľudovej výšivky

Pôvodne mali jednotlivé motívy ľudovej výšivky svoj symbolický význam. Ľudia verili, že zobrazovaním určitých symbolov na svojom odeve sa uchránia pred zlými silami. Časom sa pôvodný význam vyšívaných motívov vytrácal až upadol do zabudnutia. Tradičné motívy sa však vyšívali naďalej. Po zániku magickej funkcie stále pretrvával tá estetická.

Ornamentika a farebnosť  

Prvotné vzory slovenskej ľudovej výšivky vychádzali z jednoduchých geometrických prvkov. Vznikali rytmickým ukladaním jednotlivých funkčných stehov. Týmto spôsobom sa vytvárali štvorčeky, zúbky, stĺpiky a linky. Ich zoskupovaním a priraďovaním ďalších prvkov vznikali čoraz zložitejšie a bohatšie ornamentálne zostavy.

        Vplyv dobového umenia na výšivky

Vplyv na vývoj ľudovej ornamentiky mali aj slohové prúdy. Predovšetkým renesancia, ale aj barok, rokoko či turecká ornamentika.  Renesančné motívy nájdeme hlavne na kútniciach, plachtách, obradových ručníkoch a len v menšej miere na častiach odevov. Hlavnými nositeľmi renesančných vzorov boli meštianske a šľachtické vrstvy obyvateľstva. Až neskôr prenikli aj do ľudového prostredia. Oddeliť ľudovú tvorbu od tvorby ovplyvnenej cudzími vzormi je nemožné. Obe línie sa totiž navzájom ovplyvňovali a miešali.

Motívy stvárňované ľudovou výšivkou

Motívy ľudovej výšivky môžeme rozdeliť na štyri skupiny, a to geometrické, rastlinne figurálne a grafické.

        Geometrické motívy

Patria sem najmä štvorce, trojuholníky, kosoštvorce, obdĺžniky, ale aj esovité závitnice, krížené linky, hviezdice a kruhy. Priradzovaním toho istého alebo rôznych geometrických motívov k sebe vytvárali výšivkárky nádherné kompozície v tvare vodorovného pásu. Dôležitú úlohu tu zohrávala stehová a farebná kombinácia. Geometrický ornament charakterizoval ľudovú výšivku najmä v oblasti Záhoria, Nitry, Čičmian a Horehronia.

                Rastlinný ornament

Tvorí dominantnú skupinu v ľudovej výšivke na Slovensku. Štylizované rastlinné motívy sa vo výšivke podľa počítaných nití kombinovali s geometrickými tvarmi. S príchodom nových továrenských materiálov na trh sa naplno rozvinula rastlinná ornamentika vo výšivke podľa predkresleného vzoru. Z počiatočných jednoduchých motívov sa rozvinula až do bohatých dekoratívnych kompozícií.

Medzi základné motívy objavujúce sa v ľudovej výšivke patria tulipán, klinček, granátové jablko, okrúhly kvet a ruža.

Tulipán sa vo viacerých variáciách objavoval najmä na západnom Slovensku, na Záhorí, v okolí Bratislavy, Trnavy, Piešťan, Trenčína a Topoľčian. V oblasti stredného Slovenska sa vyskytoval v okolí Detvy, Záriečia a Nitrianskeho Pravna. Nájdeme ho aj vo výšivkách z východného Slovenska, na severnom Šariši a na Zemplíne.

Klinček bol menej variabilný oproti iným motívom. Vyšívali ho najmä na kútne plachty a časti odevov v okolí Vajnor, Šoporne, Trnavy, Jablonice, Rybian a v oblasti Záhoria.

Granátové jablko vznikalo spojením dvoch polgúľ, pretínajúcich sa kruhov alebo rôznym členením poloblúkov. Vyšívalo sa najmä vo výšivkách podľa predkresleného vzoru najmä na západnom Slovensku. Nájdeme ho však aj v okolí Detvy a ojedinele aj na Spiši.

Okrúhly kvet s lupeňmi kvapkovitého alebo okrúhleho tvaru sa nachádzal v mnohých kompozíciách v rozličných veľkostiach a s rôznym počtom lupeňov. Býval často dominantným aj sprievodným motívom.

Ruža sa začala vo výšivkách objavovať neskôr, až v poslednom vývojovom štádiu výšivky. Stala sa obľúbeným motívom najmä na východnom Slovensku a na Zemplíne.

                Zvieracie motívy

Najčastejšie sa vo výšivkách stretávame s rôzne štylizovanými motívmi vtáčikov. Na Záhorí, v okolí Vajnôr, Rybian a Nitrianskeho Pravna sa vyznačovali jednoduchou líniou. Naopak dekoratívnejšie ich poňali výšivkárky z okolia Jablonice a Čataja. Pozoruhodné sú aj motívy vtáčikov vo výšivke cez riasenie na rukávcoch, sukniach a zásterách z okolia Myjavy, Moravského Lieskového, Dubodiela a Topoľčian.

Na kútnych plachtách zo západného Slovenska nájdeme aj iné zvieracie motívy. Zväčša kvetinové kompozície renesančného charakteru tu dopĺňali vyobrazenia jeleňov, pávov alebo barančekov. Pre žilinský výrez bol zas typický motív kohúta.

                Figurálne motívy

Ľudské postavy sa v slovenskej ľudovej výšivke objavujú pomerne sporadicky. Nájdeme ich na šopornianskej figurálnej výšivke z 20. storočia. Zväčša ide o zobrazenie Adama a Evy. V okolí Čataja a Chorvátskeho Grobu zdobili postavičky ženy a muža kútne plachty a obradové ručníky. Na východnom Slovensku sa figurálne motívy našli na ženských zásterách, rukávcoch aj ozdobných uterákoch. Išlo o okolie Ružbách, Prešova a Humenného.

                Grafické a symbolické motívy

Zo symbolov bolo najobľúbenejším motívom srdce. V rôznych podobách sa vyskytovalo po celom Slovensku.

Z grafických motívov šlo najmä o vyobrazenie písmen alebo číslic. Plnili funkciu vlastníckeho označenia a nachádzali sa na bytových textíliách, rukávcoch, zásterách, mužských košeliach a ozdobných vreckovkách.

                Farebnosť ľudovej výšivky

Prvé ľudové výšivky na Slovensku sa vyznačovali striedmosťou a jednoduchosťou vo farebných kombináciách. Spočiatku odevné súčasti a textílie zdobila jednofarebná výšivka. Šlo prevažne o bielu a prírodnú výšivku, ktorá vznikla použitím prirodzene sfarbených konopných a ľanových priadzí. Použitím prírodných farbív vznikala žltá, červená, modrá a čierna priadza.

V 19. storočí vo veľkej miere ovplyvnil farebnosť výšivky rozvíjajúci sa priemysel. Továrne začali produkovať hodvábne, vlnené a bavlnené priadze rôznej akosti. Široká farebná škála zároveň umožňovala výšivkárkam vycibriť svoj výtvarný cit a zmysel pre harmóniu farieb. Pestré farby sa spočiatku objavovali vo výšivkách iba vo forme detailov nachádzajúcich sa na jednofarebnom základe. Postupne sa ich rozsah zväčšoval, rovnako ako počet zvolených odtieňov.

Koncom 19. storočia sa jednotlivé regióny farebne vyhranili.

                Symbolika farieb

Farbe sa vždy pripisoval určitý symbolický význam, ktorý pramenil v predstave o magickej moci farieb. Červená predstavovala krv a život. Zdobila oblečenie mládeže, čím vyjadrovala radosť zo života a lásku. Protikladom bola čierna farba symbolizujúca tmu, starobu, smútok a smrť. V niektorých oblastiach sa smútok vyjadroval aj bielou farbou, ktorá bola tiež symbolom nevinnosti. Životodarnú silu a teplo slnka symbolizovala žltá a zlatá farba.

Farebnosť výšivky na šatách závisela aj od veku a stavu jej majiteľa. Dôležitá bola aj funkcia jednotlivých odevov. Pracovné oblečenie sa vyznačovalo skromnejším ornamentom aj farebnosťou. Naopak sviatočné a obradové odevy vynikali bohatosťou a pestrosťou.

Rozšírením farebnej škály v prvej polovici 20. storočia sa výšivky stávali viac naturalistickými a postupne sa z nich vytratila regionálna vyhranenosť .

 

Podoby ľudovej výšivky v jednotlivých regiónoch

Vývoj a používanie ľudovej výšivky na Slovensku prebiehalo nerovnomerne. Vplývali na ňu mnohé faktory, na základe ktorých sa časom aj regionálne vyhranila. Inak sa výšivka vyvíjala v blízkosti priemyselného centra, na vidieku a v meste. Bádatelia rozčlenili výšivky do 26 oblastí. Dôležitými parametrami boli výtvarná úroveň, rôznorodosť techník, využitie na textíliách a kultúrny význam.

Moravský Ján a okolie

V rozsiahlej oblasti medzi Malými Karpatami a riekou Moravou vzniklo niekoľko variantov ľudového odevu. Menšie aj väčšie odlišnosti nachádzame aj vo výšivke, ktorá sa nachádzala aj na bytových textíliách.

V oblasti Záhoria nájdeme kútne plachty s výšivkou dvojakého druhu. Prvou je výšivka podľa počítaných nití s geometrickým vzorom. Druhou zasa štylizovaná výšivka podľa predkresleného vzoru.

Rozšírenejší bol prvý typ, ktorý sledoval výraznú štruktúru konopného plátna. Kompozíciu z kosoštvorcov, sŕdc, hviezdic a polhviezdic zjemňoval motív štylizovaného tulipánu so špirálkami. Prvky v rôznych variáciách vytvárali širší pás dotváraný ozdobnými pásikmi a linkami. Na vyšívanie sa používala hrubšia bavlnená priadza bielej farby. Často sa kombinovala najmä s červenou, menej s modrou priadzou.

Druhý typ výšivky bol známy najmä vďaka kompozíciám známym ako štepanské alebo štepanovské vzory. Vytvárali ich zväčša rozvetvené kvety a kytice vyrastajúce zo srdca. Hlavným motívom bol tulipán, okrúhly kvet alebo klinček. Dotvárali ho špirálky, vetvičky, lístky a charakteristický štylizovaný vtáčik.

Majstrovstvo a pôvab geometrickej výšivky zo Záhoria sa skrýva najmä v harmonickom vyvážení plnej a prázdnej plochy. Takisto technická dokonalosť a farebná striedmosť sa spája s dokonalými kompozíciami a krásnou jednoduchou štylizáciou.

                Jablonica a okolie

Tradičné výšivky z Jablonice a okolia sa v mnohom zhodujú s výšivkami zo susednej trnavskej oblasti. Jablonická výšivka sa považuje za najbohatšiu a najnápadnejšiu v záhorskej oblasti. Typický je pre ňu veľkoplošný rastlinný ornament vyšitý plným plochým stehom.

Ornamentálna kompozícia je tvorená veľkými klinčekmi, tulipánmi alebo ružami. Kvety vytvárajú kytice často doplnené vtáčími motívmi.

V mladšom období sa vplyvom priemyselných materiálov začali uplatňovať náročnejšie techniky výšivky. Dierkovaná a gátrová výšivka vytvorená zlatou alebo striebornou niťou na tyle pôsobila elegantne, sviatočne a najmä výnimočne.

Plnú výšivku na čepcoch a volánoch kontúroval gulón, špirálovite krútený strieborný drôtik. Tento ojedinelý typ výšivky sa neobjavil na žiadnom inom území Slovenska. Obľúbenými motívmi boli bohato členité štylizované akantové listy, ružice a kvety dotvorené dekoratívne pôsobiacimi vtáčikmi.

Svoj vrchol dosiahla jablonická výšivka začiatkom 20. storočia. Následne nastal úpadok v podobe zániku náročných techník vyšívania spolu s používaním gulónu. Výšivkárky používali už len plnú výšivku s realisticky poňatými rôznofarebnými kvetmi. V poslednej vývojovej fáze ich dokonca kombinovali s farebnými korálkami.

Obyvatelia „jablonickej“ oblasti stratili záujem o nosenie tradičného ľudového odevu ešte pred  druhou svetovou vojnou. Výšivky viac neboli potrebné a záujem o vyšívanie sa takmer úplne vytratil.  

                Trnava a okolie

Najrozsiahlejšiu oblasť charakterizovanú rovnakým ľudovým odevom tvorí práve Trnava a jej okolie. Bohatosť kraja sa odzrkadľuje v mnohotvárnej, pestrej a esteticky pôsobivej výšivke na textíliách rôzneho druhu.

Nájdeme tu výšivky každého druhu. Stvárňujú mnohé varianty ornamentálnej výzdoby od jednoduchých geometrických až po komplikované bohato zdobené kompozície s barokovými prvkami.

Medzi najstaršie dochované kompozície patrí výšivka z 18. storočia. Ornament má renesančný charakter. Je vytvorený kyticami vo vázach štylizovanými do štvorcov dotvorenými zoomorfnými motívmi páva, barančeka, vtáka alebo jeleňa.

V neskoršom období sa na kútnych plachtách objavuje ornament usporiadaný do horizontálnych pásov. Tvoria ho hviezdice, srdcia, kosoštvorce a iné geometrické útvary.

Aj v tejto oblasti príchodom nových materiálov nastali značné zmeny vo výšivke. Podobne ako aj v iných oblastiach začali trnavské výšivkárky uprednostňovať náročnejšie výšivkárske techniky. V bohatej škále nachádzane výšivky typu dierky, gatry, anglická madeira, nášivka cez kartón, aplikácie na tyle či trakovická aplikácia.

Staršie vzory boli prispôsobované novým materiálom. Srdcom kompozície boli tulipány, klinčeky a iné kvety vyšívané červenou a čiernou vlnenou priadzou. Jemnejšie kompozície boli vytvárané hodvábnymi priadzami. Koncom 19. storočia pribusla aj výšivka striebornými a zlatými niťami cez kartón.

Výraznú skupinu vo výšivke z trnavského okolia tvorí biele vyšívanie . Gatrami, dierkami, či madeirami zdobili šatky, čepce, polky a volány na rukávcoch. Vyznačovali sa jemnosťou a dokonalosťou, čo svedčilo o mimoriadnej zručnosti miestnych výšivkárok.

                Piešťany a okolie

Odevy zo severnej časti trnavského okresu a niekoľkých susediacich obcí sa vyznačovali typickou piešťanskou výšivkou. Z výtvarného aj technického hľadiska mala mnohé prvky podobné s výšivkami z trnavskej oblasti.

Najstaršiu skromnú výšivku podľa počítaných nití vystriedala o pol storočie výšivka podľa predkresleného vzoru. Na rozdiel od iných oblastí sa v piešťanskej výšivke objavuje slučkovací steh nielen na vyznačenie okrajov. V ploche plátna tu nachádzame aj krajčírsku retiazku, ktorá nie je pre územie Slovenska práve typická.

Plná výšivka zdobila rukávce a čepce z jemnejších materiálov. Charakteristickou farbou v druhej polovici 19. storočia bola žltá vo všetkých odtieňoch. Iba zriedkavejšie sa tu objavuje červená.

Nové výšivkárske techniky sa s príchodom nových materiálov začali uplatňovať aj v tejto oblasti. Patria medzi ne najmä dierky. Do výšivok prenikali opatrne, až časom z nich šikovné výšivkárky vytvárali dokonalé kompozície. Nádherné kvetinové motívy štylizované do kruhu dotvárali rôzne členenou vnútornou plochou. K pôvodnej žltej farbe dierok sa pridali aj rôzne odtiene modrej, zelenej a ružovej. Práve farebnosť dierkovanej výšivky sa považuje za špecifikum piešťanskej oblasti, keďže bežne sa dierky vyšívali iba bielou farbou.

Začiatkom 20. storočia začali výšivkárky vytvárať na plátne motívy pomocou vystrihovania väčších plôšok. Týmto spôsobom vytvárali napríklad listy, lupene tulipánov, či oválne časti kvetov, ktoré členili obtáčanými niťami, rebrami.

                Čataj a Veľký Grob

Čatajský odev bol typický iba pre dve obce v susedstve trnavskej oblasti. Nosili ho iba evanjelici, kým katolíci nosili odev trnavského variantu. Výrazným rozdielom medzi týmito dvomi variantmi je farebnosť aj ornamentika výšivky.

Starší typ výšivky je charakteristický svojou funkčnosťou a jednoduchosťou. Výšivkami podľa počítaných nití v bielej a červenej farbe vytvárali výšivkárky skromnú, no vkusnú ornamentiku. Spojovacie švíky a slučkovacie okrajové zúbky dopĺňali hladkovaním, krivinkou či hrachovinkou. Týmto spôsobom vytvárali zmnožené linky, pásiky, zúbky a štvorčeky,  ktoré zdobili napríklad aj driekovú časť konopného rubáša.

Osobitnej pozornosti sa v čatajskej výšivke dostalo krížikovej výšivke. V ornamentike dominovali štylizované kytice kombinované zvieracími motívmi. Obľúbené boli napríklad kohút, páv, dvojhlavý orol a vtáčik. Typické pre túto oblasť boli figurálne motívy vo výšivke. Rad ženských postáv uzatváral na šatkách kompozíciu v hornej časti. Na kútnych plachtách zasa tvoril základ nad spodným okrajom. Zriedkavejšie nájdeme aj výšivky, kde sa ženské postavy striedajú s mužskými, prípadne rastlinnými a zvieracími motívmi.

Podobne ako v celej západoslovenskej oblasti, aj tu dominovala vo výšivke červená farba, zriedka kombinovaná s bielou alebo modrou. Krížiková výšivka s archaickými prvkami pretrvala v Čataji asi do prvej svetovej vojny.

Rozšírenejšou a typickejšou pre túto oblasť bola predkreslená rastlinná výšivka. Začala sa uplatňovať asi v polovici 19. storočia spolu s novými továrenskými materiálmi. Farebnosť, techniky aj ornamentálne stvárnenie bolo bohaté a mnohotvárne.

Spočiatku prevládal kompaktný ornament červenej farby s čiernym kontúrovaním motívov stonkovým stehom. Farebnosť prenikala aj do základnej ornamentiky. Naďalej však prevládala červená a na čiernych zásterách biela farba.

Neskôr sa spolu s farebnosťou zmenila aj kompozičná skladba ornamentov. Drobné štylizované motívy sa vyšívali pestrofarebnými bavlnenými alebo hodvábnymi priadzami.

V druhej polovici 19. storočia prenikla do čatajskej výšivky gatrová a dierkovaná výšivka. Svoje miesto si tu našla aj nášivka zlatou a striebornou priadzou cez kartón, typická pre sviatočné oblečenie. Zdobila rukávce, čepce a šatky kombinovaná s hodvábnymi priadzami.

                Vajnory a okolie

Pre Vajnory a okolité obce bola charakteristická jemná výšivka podľa predkresleného vzoru zdobiaca odev aj bytové textílie. Medzi základné techniky výšivkárok patril spočiatku krížik, hladkovanie, krokvička a krivinka. Vytvárali nimi geometrické a rastlinné ornamenty s motívmi hviezdic, polhviezdic, lístkov, kvietkov a srdiečok.  Dominantnou bola čerená farba kombinovaná s bielou, prípadne čiernou alebo modrou. Výtvarne pôsobivé kompozície vyšívali tvorkyne najmä na plecia rukávcov a na mužské košele.

Svoj estetický cit, zručnosť a fantáziu však naplno uplatnili pri výšivke podľa predkresleného vzoru. Na nových továrenských materiáloch ňou vytvárali krásne štylizované rastlinné ornamentiky, ktorým dominoval motív tulipána. Obľúbenými motívmi boli aj granátové jablko, ďatelinka, okrúhly kvietok, srdce, či vtáčik. Dopĺňali ich lístkami, úponkami, špirálkami a iný podobnými prvkami.

Pestrú škálu motívov komponovali výšivkárky do samostatných ornamentálnych celkov. Tie sa sústreďovali okolo stredového pása hrachovinky, paličkovanej čipky alebo užšieho pásika rastlinnej výšivky.

Kontúry motívov sa vyšívali retiazkou, jednou zo základných techník. Plochu následne vyplnili plným stehom alebo hustou retiazkou.

Spočiatku bola predkreslená vajnorská výšivka žltá, žltobiela, žltočierna a žltočervená. Neskôr k pôvodným farbám pribudli ďalšie – zelená, modrá a ružová.

Začiatkom 20. storočia začali výšivkárky zdobiť sviatočné a obradové odevy zlatými a striebornými niťami. Často ich kombinovali s čiernou, ružovou a vínovočervenou hodvábnou priadzou.

Časom aj vajnorská výšivka stratila svoj pôvodný charakter. Vo výšivkách sa prestala používať drobná ornamentika spolu s krivou ihlou. V poslednej fáze vývoja sa uplatňovala iba plná výšivka podľa predkresleného vzoru s väčšími pestrofarebnými kvetmi.

Šoporňa a okolie

Pôvodnou šopornianskou výšivkou bola výšivka  po niti. Výšivkárky ňou zdobili rukávce, čepce, zástery, mužské košele a kútne plachty. Tvorila ju hustá pásová alebo štvorcová zostava vyšitá šikmým plným stehom. Šnurování, ako ho nazývali, sa používalo až do začiatku 20. storočia. Kombinovali ho s obyčajným aj vrkôčikovým krížikom, stonkovým stehom a hladkovaním.

Komponovanie motívov do obdĺžnikových a štvorcových obrazcov bolo typickým znakom šopornianskej hustej výšivky. Preferovali geometrické a štylizované rastlinné motívy. Obľúbené boli napríklad srdéčková ružička, zatáčané srdcá, plná ruža, polhviezdička, tiež motívy zúbkov, špirálok, či tulipánov.

Výšivka pôsobila jednoliato a vytvárala kompaktný pôsobivý mozaikový obrazec. Dominantnou farbou bola spočiatku červená doplnená modrou, bielou, čiernou alebo žltou.

V druhej polovici 19. storočia prenikli jemnejšie materiály aj do oblasti Šoporne. Zmena materiálu si prirodzene vyžiadala aj nový technologický postup vyšívania. Pôvodná ornamentika sa začala predkresľovať  na plátno a vyšívať od oka. Nové farby bavlnených a hodvábnych priadzí obohatili farebnosť výšiviek. Napriek mnohým zmenám si však šopornianska ornamentika zachovala svoj pôvodný charakter.

Až začiatkom 20. storočia po prieniku nového druhu predkreslenej výšivky, začala hustá výšivka zanikať. Nahradila ju nová  rítká, teda riedka výšivka. Stvárňovali sa ňou realisticky chápané rastlinné ornamenty zostavený z pukov, ruží a kvetov.

Pred druhou svetovou vojnou sa miestna vypisovačka snažila zaviesť figurálnu výšivku. Výšivkársky kolektív sa však staval k novému druhu výšivky dosť kriticky. Ak by si ju po vojne nevšimli pracovníci ÚĽUVu, bola by úplne zanikla. Vďaka pokusu o jeho renesanciu sa stal figurálny motív obľúbený nielen v danom dedinskom kolektíve. Ešte koncom 20. storočia ho bežne aj na vlastné použitie vyšívali v Šoporni a okolitých obciach.

                Trenčianska Teplá a okolie

Výšivka, typická pre túto oblasť, vynikala bohatosťou najmä na rukávcoch a zásterách.

Pôvodná výšivka zdobila odevy z konopného plátna. Charakteristická pre ňu bola geometrická ornamentika a striedmosť vo farbách. Motívy vyšívali technikou podľa počítania nití, hrachovinkou, hladkovaním, krokvičkou, jednoduchým aj žilinským výrezom s motívmi vtákov, hviezdic a ruží. Farebnosť výšivky v začiatkoch pozostávala len z bielych a prírodne sfarbených ľanových a konopných nití. Koncom 19. storočia za začala uplatňovať aj výšivka podľa predkresleného vzoru. Dominantnými motívmi boli tulipány, srdcia, okrúhle alebo oválne kvety a vtáčik. Touto výšivkou si ženy zdobili rukávce a zástery.

Nové materiály aj tu podnietili zmeny ako vo výšivke, aj v zobrazovanej ornamentike. Najprv sa k prírodným odtieňom pridala červená, žltá, čierna a oranžová farba. Začali sa používať  bavlnené, vlnené a hodvábne priadze. Začiatkom 20. storočia sa k nim pridali aj strieborné a zlaté vyšívacie nite.

Menila sa aj základná ornamentika. Podobne ako v iných oblastiach, začala sa aj tu uplatňovať technika vyšívania podľa predkresleného vzoru plochým stehom. Prísne lineárne tvary v žilinskom výreze sa postupne vytratili. Pôvodnú striedmu farebnosť nahradili pestré farby nových priadzí.

Vývoj výšivky smeroval k pestrofarebnosti a k naturalizácii ornamentu, až do času úplného zániku ľudového odevu.

                Dolná Súča a okolie

Severná časť trenčianskeho okresu sa vyznačovala chudobou. Odevy z tejto kopaničiarskej oblasti sa vyznačovali jednoduchými, nenápadnými výšivkami. Napriek tomu však boli výtvarne a esteticky pôsobivé.

Výšivkami gazdiné zdobili najmä golier a manžety rukávcov z konopného plátna. Kompozície vytvárali z geometrických a štylizovaných motívov. Boli nimi najmä hviezdičky, špirálky, kvietky a typické kolečká. Spájaním a kombinovaním motívov vznikla pásová zostava ohraničená zúbkami, krivinkou, zmnoženými linkami a podobne.

Prvotná výšivka tvorila úzky pásik, v ktorom sa striedali dva motívy. Postupne výšivkárky pridávali ďalšie prvky, čím vytvorili zložitejšie a členitejšie kompozície.

Geometrický ornament prevládal vo výšivke až do 20. storočia, kedy ho vystriedala rastlinný výzdoba.

Medzi obľúbené techniky vyšívania patrili hladkovanie, krížik, krokvička, krivinka, retiazka stonkový steh.

Súčanská výšivka je pozoruhodná hneď z niekoľkých dôvodov. Kým výšivku v iných oblastiach Slovenska ovplyvnil a zmenil príchod nových materiálov na trh, súčanská výšivka sa nezmenila. Výrazné zmeny nenastali ani v ornamentike, ani vo farebnosti, ani v technike. Jedinou zmenou bola sýtosť odtieňa červenej, ktorá bola pre túto oblasť príznačná. Bledočervenú balvnenú priadzu nahradili výšivkárky najprv tmavšími odtieňmi a v poslednom vývojovom období vínočervenou.

Je obdivuhodné aj to, že ľudový odev tu úplne nezanikol. Vďaka tomu tu pôvodná výšivka nestráca svoju funkciu. Naopak, aplikuje sa aj na súčasný textil.

                Moravské Lieskové a okolie

Výšivka v tejto oblasti bola výraznou ozdobnou zložkou ľudového odevu. Zdobila najmä ženské časti odevov, ako rukávce, čepce, zástery a dlhé šatky.

Charakteristickým znakom moravskolieskovskej výšivky je drobnoplošný ornament zo štylizovaných rastlinných motívov. Na rukávcoch a čepcoch výšivka kompaktne pokrývala vymedzenú plochu. Stredový pás s jednofarebným základom tvoril dominantu rámovanú ozdobnými pásikmi, linkami a zúbkami. V ňom sa následne striedalo niekoľko farebných motívov. Medzi najbežnejšie patril tulipán, srdiečko a štvorlístkový kvet, pracka.

Motívy sa najprv kontúrovali stonkovým a následne vyšívali plným stehom. Celý ornament dotvárali výšivkárky slučkovacím stehom, retiazkou, obyčajným aj vrkôčikovým krížikom.

Výšivka na zásterách bola zaujímavá z ornamentálnej aj kompozičnej stránky. Zdobila dolný okraj zástery a jej stredové spojenie. Výšivku tvorili voľne komponované samostatné celky, zvané perá. Výšivkárky ich skladali z geometrických a rôzne štylizovaných rastlinných motívov. Ústredným motívom boli aj tu tulipány, srdiečka a kolieska. Popri nich sa uplatnili napríklad aj drobné špirálky, lístky alebo polkruhy. Perá boli pôvodné malých rozmerov. Postupným pripájaním ďalších prvkov sa časom zväčšovali.

Pozoruhodnou bola výšivka na zásterách aj preto, že pôsobila, akoby sa vyšívala technikou podľa predkresleného vzoru. V skutočnosti ju výšivkárky tvorili na základe odhadu. Perá vyšívali od stredu a priraďovaním ďalších častí dosahovali požadovanú veľkosť a tvar.

Aj tu sa spočiatku používali konopné a hrubšie bavlnené priadze. Farebnosť bola obmedzená na bielu, červenú, čiernu, prípadne žltú farbu.

V 19. storočí sa začali vo výšivke uplatňovať nové materiály továrenskej výroby. Boli to najmä pravé hodvábne, tenké vlnené a bavlnené priadze. Sviatočné odevy sa zdobili aj zlatými a striebornými priadzami. Typické pre toto obdobie sú farebné kombinácie žltej s bielou, červenej s čiernou, červenej so žltou a oranžovou, červenej s bielou a čiernou farbou. Postupne sa farebná škála rozrastala a uplatňovali sa viacfarebné kombinácie.

Hoci sa ľudový odev v tejto oblasti prestal nosiť v polovici 20. storočia, jednoduchšie motívy tradičnej výšivky tu ešte niekoľko rokov pretrvávali.

                Lubina a okolie

Výšivka rozšírená v oblasti Lubinej je vo veľkej miere podobná susednej moravskolieskovskej oblasti.  Uprednostňovanie kruhového motívu je tu však natoľko výrazné, že lubinské výšivky ľahko identifikuje.

Pôvodná výšivka zdobiaca konopné a bavlnené odevy bola funkčná. Základ tvoril jednoduchý geometrický ornament a striedma farebnosť. Gazdiné vyšívali technikou podľa počítaných nití, napríklad hladkovnaím, stonkovým stehom, hrachovinkou, krížikom, spojovacími švíkmiupevňujúcimi stehmi.

Kruhové motívy vo výšivke sa začali objavovať v okolí Lubiny v druhej polovici 19. storočia. Súviselo to najmä s rozšírením továrenských materiálov ako batistu, šifónu, vaperu a etamínu. Výšivka sa sústreďovala na rukávcoch a čepcoch. Základom kompozície bol jeden až tri súbežné rady koliesok doplnených drobnejšími krúžkami, dierkami, bodkami a okrúhlymi kvietkami. Rozmanité variácie vznikali rôznym riešením a členením vnútornej plochy koliesok. Tiež zmenou použitých stehov, farieb a ich kombináciami. Medzi najobľúbenejšie techniky patrila obnitka.

Farebnosť lubinskej výšivky sa rozvíjala v bohatých červených odtieňoch. Od oranžovej, tehlovočervenej až po tmavočervenú farbu, často kombinovanú s bielou. Okrem nej nájdeme vo výšivke aj zelenomodrú s bielou, žltú a čiernu farbu. Je zaujímavé, že zelená a modrá v kombinácii s bielou sa považovali za smútočné farby.

Aj v lubinskej výšivke sa začiatkom 20. storočia začala objavovať zlatá a strieborná priadza. Podobne ako v iných oblastiach, aj tu sa ňou zdobili sviatočné čepce a rukávce pre dievčatá a mladé ženy.

Náročná lubinská výšivka zanikla v polovici 20. storočia spolu s miestnym  ľudovým odevom.

                Rybany a okolie

Najstarší typ rybianskej výšivky nájdeme na rukávcoch z konopného plátna. Aj tu spočiatku prevládali techniky vyšívania podľa počítaných nití. Vyšívalo sa bielenými aj nebielenými konopnými niťami a hrubými bavlnenými priadzami bielej farby. Kompozícia vznikala striedaním geometrických motívov a plnej plochy s výrezom.

Pôvodne sa táto výšivka vyskytovala v širšej oblasti okresu Topoľčany. Asi v 19. storočí, s príchodom továrenských materiálov sa výšivka začala diferencovať.

V tomto období začali výšivkárky pôvodnú výšivku kombinovať s rastlinnou podľa predkresleného vzoru. Motívy tulipánov, kvietkov a lístkov vyšívané technikou na štichi čoskoro celkom nahradili geometrický ornament.

Technika na štichi sa naplno rozvinula koncom19. storočia. Bolo to v čase, kedy konopné plátno nahradili nové tenšie materiály domácej aj továrenskej výroby. Nové  tenké vyšívacie bavlnené, vlnené a hodvábne priadze obohatili farebnosť. To ovplyvnilo celkový vzhľad výšivky.

Použitím jemnejších a kvalitnejších priadzí sa vytvoril priestor pre zdokonalenie techniky a rozvinutie výšivky do bohatších foriem.

Typickými motívmi rybianskej výšivky boli srdce, vtáčik, tulipán, granátové jablko a klinček. Farebnosť pozostávala väčšinou kombináciou dvoch a viacerých farieb. Najčastejšie červenej, modrej, zelenej a žltej. Neskôr, začiatkom 20. storočia, typická farebnosť zaniká a nastupuje pestrofarebnosť vo výšivkách.

Po druhej svetovej vojne tradičná výšivka v oblasti Rybian zaniká zároveň s ľudovým odevom.

                Jelšovce a okolie

Jelšovská výšivka je typická najmä pre slovensko-maďarské obce severne od Nitry. Z technologického hľadiska ju vystihujú najmä dva typy výšiviek. Vyšívanie podľa počítaných nití sa uplatnilo na odevoch z domáceho konopného a bavlneného plátna. Druhým typom bola výšivka podľa predkresleného vzoru zdobiaca odevy z tenších továrenských materiálov.

Oveľa pôsobivejšia, výraznejšia a výtvarne zaujímavejšia bola výšivka podľa počítaných nití. Výšivkárky  ju vytvárali krížikom, hladkovaním, výrezom a zadným stehom. V oblasti Jelšoviec bola charakteristická jednoduchým ornamentom s výraznými lokálnymi znakmi.

Konkrétne šlo o výšivku na dolnej časti rukávcoch. Základom bola výrezka, doplnená formovaním a hladkovaním. Kompozíciu dotvárali výšivkárky ozdobnými linkami a typickými okrajovými, akými boli napríklad drobné štvorčeky, trojuholníky, kolieska a stromčeky. Obľúbeným okrajovým motívom bol lakatos, štvorček obklopený šiestimi alebo ôsmimi kolieskami.

Výšivky z konca 19. storočia boli skôr účelové a striedme vo farebnosti. Používala sa najmä červená, čierna, tmavomodrá farba alebo kombinácie červenej s čiernou alebo modrou. Osobitnú funkciu mala biela farba. Pôsobivý kontrast vznikal práve prírodnými konopnými alebo bielymi bavlnenými priadzami, ktorými  sa vždy vyšíval výrez.

Zmena nastala začiatkom 20. storočia. Výšivku ovplyvnili nové jemnejšie materiály. Ornamentika sa rozrastala, najmä zväčšovaním výrezovej plochy. Jednoduché geometrické kompozície vystriedali náročnejšie komponované hviezdice a kosoštvorce. Takisto sa rozšírila farebná škála výšivky. Obľubu si získali viacfarebné kombinácie, pričom výrez si zachoval svoju pôvodnú farbu.

Bohatou výšivkou vynikali najmä kútne plachty. Výšivkárky ich zdobili najmä výrezovou výšivkou so zložitými, širokými geometrickými ornamentmi.

Aj keď podobne, ako iné výšivky, zanikla po druhej svetovej vojne, neupadla do naturalistických foriem. Svoju výnimočnosť, vysokú výtvarnú aj technickú úroveň so zachovaním viacerých archaických prvkov si udržala až do posledného štádia.

                Dolná Mariková a okolie

Marikovská dolina patrila v minulosti k chudobným krajom. Skromnosť  a jednoduchosť sa odrážala aj na type a výzdobe ľudového odevu. Až do konca prvej svetovej vojny si tu ľudia zhotovovali odevy z doma vyrobených materiálov. Poväčšine šlo o konopné plátno alebo súkno. Až po vojne sa začali používať domáce miešané, čisto bavlnené aj továrenské plátna.

Spočiatku výšivkárky zdobili odevy iba konopnými priadzami, neskôr hrubšou bavlnou, vlnou a napokon hodvábom. Až začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia vyšívali svoje diela tenkou bavlnenou priadzou.

Výšivku v Marikovskej doline charakterizovala jednoduchosť, funkčnosť a striedmosť vo farebnosti. Gazdiné si dali záležať najmä na výzdobe čepcov a rukávcov. Nájdeme na nich množstvo zaujímavých motívov s množstvom variácií. Typickými technikami boli výšivky podľa počítaných nití, napríklad krížik, krivinkazadný steh. Nimi vytvárali kolieska a baranie rožky. Hladkovaním vytvárali ornament z rôznych geometrický prvkov. Štvorce, kosoštvorce, hviezdice a ďatelinky dopĺňali ďalšie drobné štvorčeky, kolieska, trojuholníky, baranie rožky a linky. Na rukávcoch sa zväčša nachádzala kompaktnejšia výšivka. Bola členená do širšieho hustého pása, z ktorého vychádzali voľnejšie komponované okrajové motívy. Podobne to bolo aj na čepcoch, kde sa hustejšie časti striedali s redšími.

Kombinovanie farieb zohrávalo dôležitú funkciu najmä v hustejších plochách. Medzi bežné kombináciu patrila červená a čierna, neskôr aj modrá farba. Vo viacfarebných kombináciách prevládala červená.

V prvej polovici 20. storočia sa začali objavovať aj nové pestrejšie vzory a nové farby v ornamente ako žltá, zelená a fialová. Červená ostala naďalej dominantnou farbou. Smútočný odev bol zdobený s čiernou alebo modrou výšivkou.

                Záriečie a okolie

Pre túto oblasť sú charakteristické najmä dva typy výšiviek. Na čepcoch nosili ženy bielu výšivku na tyle. Druhým typom bola výšivka podľa predkresleného vzoru, ktorá zdobila rukávce, zástery a mužské košele.

Vyšívať na tyl začali výšivkárky z Púchovskej doliny v druhej polovici 19. storočia. Pôvodne bola výšivka vytvorená technikou zvanou podvliekaná. Ženy cez očká tylu preťahovali bielu bavlnenú priadzu do tvaru kosoštvorcov, hviezdičiek, liniek alebo vetvičiek. Z týchto motívov vytvárali jednoduchý pôsobivý ornament, ktorým si zdobili predničku aj dienko čepca. Bielu výšivku začali neskôr kombinovať s jemnými odtieňmi ružovej, zelenej a modrej farby.

Asi v polovici 20. storočia začali výšivkárky zdobiť čepce podkladanou výšivkou. Najprv tyl podložili batistom a následne vyšívali ornament cez obidve vrstvy materiálu. Na záver batist okolo výšivky obstrihali. V tom období sa tešil obľube najmä dekoratívnejší rastlinný ornament s motívmi ruží, kvetov a lístkov. Farby však ostali tie isté. Základná bola biela dotvorená ružovou, zelenou alebo modrou.

Druhý typ výšivky nazývali aj na pomaľovanie. Z ornamentálnej aj kompozičnej stránky najpozoruhodnejšiu výšivku vytvárali ženy na rukávcoch. Zaujímavá je najmä nezvyčajnou stavbou motívov a ich členením. Kombinovali geometrické prvky s rastlinnými a zoomorfnými prvkami. Vytvorené motívy boli známe pod názvami ako hviezdička, motýľ, ľalia, pavúk, kozia brada, husia dlapka. Stredom kompozície na rukávcoch bol pás, zvaný mustra. Lemovali ho do plochy vybiehajúce voľne štylizované odmietki.

Pôvodne sa výšivka na pomaľovanie nepredkresľovala, ale vyznačovala hrotom ihly. Následne výšivkárky vyšili stonkovým stehom deliace linky a kontúry motívov. Vnútorné plôšky pokryli hustou krokvičkou alebo krížikom. Medzi ďalšie často používané techniky vyšívania patrili hladkovanie, krivinkaplný plochý steh.

Charakteristickými farbami výšivky zo Záriečia bola červená, čierna, zlatožltá, zelená a modrá. V dvojfarebných kompozíciách to bola väčšinou čierna s oranžovou, modrou, žltou a červenou. Druhým variantom bola kombinácia zelenej a modrej. Medzi smútočné farby zaraďovali obyvatelia tejto oblasti čiernu, modrú a zelenú.

Po prvej svetovej vojne sa zväčšila bohatosť ornamentálnej výzdoby. Taktiež sa rozšírila farebná škála výšivky. Na rozdiel od iných oblastí, výšivka na plátno tu pretrvávala ešte donedávna, hoci typická výšivka na tyl kvôli technickej náročnosti zanikla.

                Horná Poruba a Kopec

V týchto dvoch obciach neďaleko Trenčianskej Teplej sa nosil tradičný ľudový odev ešte aj po druhej svetovej vojne. Tkanie plátna, šitie a vyšívanie odevov bolo súčasťou bežného života. Dokonca ešte aj dnes tu stretnete staršie ženy, ktoré vlastnia čepce zdobené výšivkou a tkanou čipkou.

Výšivka z tejto oblasti zaujme predovšetkým ornamentálnou skladbou s viacerými archaickými prvkami. Jej vzácnosť sa skrýva práve v ich zachovaní, ktoré pretrvalo až do polovice 20. storočia. Ornamentálne najbohatšia výšivka sa nachádzala na pleciach rukávcov a na prednej časti mužskej košele.

 Až do začiatku druhej svetovej vojny charakterizoval miestnu výšivku štylizovaný a geometrický ornament komponovaný do štvorcov. Medzi tradičné motívy patrili kolečká, hviezdički a lístkové motívy zvané podkovi, na rožki, či turecké kvety. Deliace linky vyšívali gazdinky hladkovacím stehom. Následne plochu štvorcov vyplnili plochým stehom.

Funkčná výzdoba napríklad na golieroch, okrajoch rukávov, či pri spájaní textílií sa vytvárala krížikom, krivinkou, mešterkou alebo spojovacím švíkom. Ženy vyšívali pôvodne bavlnenou a vlnenou priadzou, až neskôr perlovkou.

Pôvodné výšivky na starších odevoch boli červené. Postupne s vývojom  k nej pribúdali ďalšie farby ako oranžová, žltá a čierna. V období prvej svetovej vojny sa už bežne používali viacfarebné kombinácie s modrou, zelenou a ružovou.

Ešte pred polovicou 20. storočia dochádza k modifikácii pôvodnej ornamentiky priberaním rastlinných prvkov. Ornamentálna kompozícia si spočiatku uchovávala pôvodné členenie do štvorcov. Bola však vypĺňaná realisticky poňatými kvietkami, ružičkami a lístkami. Takýto ornament sa už nevyšíval spamäti od oka, ale predkresľoval sa, maluval. Uplatnením pestrej predkreslenej výšivky začala upadať jej výtvarná hodnota.

                Čičmany a okolie

 

Čičmiansky tradičný ľudový odev sa zaraďuje k najzdobenejším a najznámejším ľudovým odevom na Slovensku. Spolu so zliechovským a belianskym odevom vytváral celok s ornamentálne bohatou a esteticky pôsobivou výšivkou. Zdobila takmer všetky ženské a mužské odevné súčasti.

Ľanové plátno bolo najstarším používaným materiálom. Výšivkárky naň vyšívali bielenými aj nebielenými ľanovými priadzami a hrubšou bavlnenou priadzou červenej farby (birkovník). Neskôr začali používať aj hodvábne, tenké bavlnené aj vlnené priadze a napokon perlovky. Až začiatkom 20. storočia začali šiť sviatočné odevy z továrenských materiálov.

Čičmianska výšivka je charakteristická geometricky poňatými vzormi vyšitými technikami podľa počítaných nití. Väčšie motívy zoradené do pásových zostáv tvorili základ kompozície. Dotvárali ho ozdobné linky alebo drobné motívy a prvky.

Najtypickejšími motívmi v čičmianskej výšivke sú kosoštvorce, esíčka, závitnice, hviezdice, krížové vzory a srdcia. Gazdiné ich vyšívali hladkovaním, formovaním, výrezom, krížikom, hrachovinkou a inými druhmi funkčných aj ozdobných stehov. Technickú dokonalosť a nezvyčajnú ornamentálnu bohatosť  dosiahla v tejto oblasti aj výšivka cez riasenie.

Pôvodná výšivka bola biela a prírodná v kombinácii s červenou alebo oranžovou farbou. Podobne ako v iných oblastiach, aj tu sa vývoj zaslúžil o rozšírenie farebnej škály. Sprvoti to boli odtiene základných farieb. Až do začiatku 20. storočia sa čičmianska výšivka vyznačovala najmä decentnými a žiarivými farbami v prírodných a žltých tónoch v kontraste s červenou. Postupne sa vo výšivkách začali objavovať aj zelená, modrá a čierna farba. Obľúbenou farebnou kombináciou bola oranžová a žltá s čiernou.

Osobitné miesto v čičmianskej výšivke mal žilinský výrez. Gazdiné si ním krášlili sviatočné zástery. Začal sa vyšívať koncom 19. storočia. Dovtedy sa do záster všívali pásy výrezu kúpeného od priekupníčok. Zručné výšivkárky si ho čoskoro osvojili a zdokonalili. Takto sa žilinský výrez udomácnil v čičmianskej výšivke na trvalo. Z úzkeho pásika sa rozrástol až do šírky 25 cm. Vo výreze boli do pása zoradené motívy štylizovaných pávov, kvetov a hviezdic. Spočiatku ženy používali ľanové a biele bavlnené priadze, ktoré neskôr vystriedali pestré hodvábne, vlnené priadze a perlovky.

Čičmianska výšivka je obľúbená aj v súčasnosti. Nespornú zásluhu na tom má efektná, aj keď náročná technika žilinského výrezu. Výšivkárky sa k nej neustále vracajú a stvárňujú ju v nových farebných, vzorových aj kompozičných variáciách.

                Fačkov a okolie

Z ornamentálnej stránky patrí výšivka z okolia Fačkova k čičmianskej výšivke. Odlišuje sa však farebnosťou, prioritnou funkciou krížika a absenciou výrezovej techniky.

Pomerne bohatá výšivka zdobila čepce, rukávce a mužské košele. Skromnejšou výšivkou výzdobou sa vyznačovali modrotlačové zástery a podviky.

Pôvodné súčasti odevov zhotovovali obyvatelia fačkovského okolia z ľanového a bavlneného plátna. Vyšívali ho bavlnenou pamukovou a mäkkou vlnenou priadzou bablnou, neskôr tenkými bavlnenými priadzami.

Pre oblasť Fačkova, aj pre celú Rajeckú dolinu bola typická geometrická výšivka. Vyšívali ju najčastejšie krížikom v kombinácii s krivinkou, mešterkouvrkôčikovým krížikom. Pôvodnejšou technikou sa však javí hladkovanie, ktoré sa našlo na rukávcoch zo staršieho obdobia. Na základe tohto nálezu možno hovoriť o zhode so staršou čičmianskou výšivkou.

Výzdoba na rukávcoch sa sústreďovala do troch pásov. Stredový pás bol širší, po oboch stranách ho dotváral užší pás. Najobľúbenejšími motívmi boli srdcia, hviezdice a kosoštvorce s rôzne členenou plochou.

Čepce zdobila výšivka s odlišnou kompozičnou výstavbou. Plocha výšivka bola členená do zvislých širších a kratších pásov s drobnejšími motívmi ako na rukávcoch. Výšivkárky ich zdobili mlinskými kolečkami, srckámi, vzormi typu na rospapranuo, či  na pohárce.  Za najstarší sa považuje kruhový vzor na kolesá. Uplatňuje sa v ňom vrkôčikový krížik a stonkový steh.

Fačkovská výšivka sa vyznačovala aj rozmanitou farebnosťou. Staršie odevné súčasti sa vyznačovali prevažne jednofarebnou výšivkou, a to červenou, modrou a čiernou. Menej časté boli dvojkombinácie červená s modrou, čierna so žltou, červená s čiernou.

Novšie výšivky sa pýšili viacfarebnými kombináciami s použitím zelenej, ostroružovej, žltej a fialovej farby. Smútočnú výšivku charakterizovali tmavšie farebné tóny modrej, zelenej a čiernej.

Fačkovský ľudový odev zanikol po druhej svetovej vojne. Krížiková výšivka však sporadicky pretrváva a zdobí rozličné bytové textílie až do súčasnosti.

Polomka a okolie

Oblasť Horehronia je z hľadiska ľudovej kultúry považovaná za mimoriadnu. Stredné Slovensko je miestom, kde sa zrodila výšivka z úchvatným výtvarným prejavom, bohatou škálou techník, vzorov a farebných kombinácií. Pôvodne jednotná výšivka na území Horehronia sa začiatkom 20. storočia začala diferencovať a sformovala sa do troch menších celkov.

Do konca 19. storočia horehronci vyrábali odev z domáceho plátna z ľanu a bavlny. V tom období prevládala vo výšivke jednoduchosť v technikách, farebnosti aj ornamentike. Funkčnými stehmi, ako spojovacím švíkom, slučkovacím stehom a šitím cez riasenie, spevňovali a ukončovali súčasti odevov a textílií. Ornamenty vyšívali prírodné ľanové a konopné priadze.

Rozvoj výšivky podnietili koncom 19. storočia nové továrenské materiály. Tenšie podkladové plátna, široká škála bavlnených aj hodvábnych priadzí umožnili výšivkárkam rozvinúť nové náročnejšie techniky. To následne podporilo aj vznik bohatšej ornamentiky a prienik nových vzorov do výšivky.

Farebnými priadzami sa začalo vyšívať už začiatkom 20. storočia. Medzi obľúbené patrila červeno-čierna alebo červeno-bielo-žltá kombinácia. Základnými technikami v horehronskej výšivke boli vrkôčikový krížik, hladkovanie, výrez hrachovinka.

Ornamentika pozostávala z prísne geometrických motívov, v ktorých dominoval kosoštvorec. Nájdeme v nich však aj trojuholník, štvorec, esíčka, hviezdice a krížené linky. Variabilnosť dosahovali výšivkárky členením vnútornej plochy farebnými a stehovými kombináciami. Typická bola pestrosť. Základnou farbou bola červená vo všetkých jej odtieňoch.

Krásnu bohatú výšivku nosili ženy na čepcoch, rukávcoch a muži na košeliach. Zdobila však bytové textílie, a to najmä kosoštvorcovým motívom.

Geometrický ornament bol pre horehronskú výšivku charakteristický až do dvadsiatych rokov 20. storočia.

Podobne ako v iných lokalitách, sa aj tu časom začali objavovať  vo výšivke nové vzory a techniky. Na mužských košeliach dotvárali geometrické kompozície rastlinné štylizované aj zoomorfné motívy. Vyšívané boli prevažne technikou podľa predkresleného vzoru.

V oblasti Horehronia nosia ľudia tradičný ľudový odev pri rôznych príležitostiach ešte aj dnes. A spolu s ním pretrváva aj záujem o ľudovú výšivku.  

                Detva a okolie

Detviansky ľudový odev sa nosil na rozsiahlom území okresu Zvolen, v časti okresov Banská Bystrica a Lučenec. Menšie rozdiely vo farebnosti a motívoch delili oblasť na menšie celky.

Pôvodné odevy zdobili gazdinky výšivkami podľa počítaných nití. Používali techniky hladkovania, obyčajný aj vrkôčikový krížik, hrachovinku, či mešterku. Pomocou nich vytvárali skromný geometrický ornament zostavený z rytmicky sa opakujúcich zúbkov, hviezdic, polhviezdic a liniek.

Retiazková technika vyšívaná na ráme krivou ihlou sa objavila v detvianskej výšivke koncom 19. storočia. To výrazne rozšírilo a zmenilo ornamentiku. Spočiatku nadviazala na pôvodnú geometrickosť. Neskôr v nej začali prevládať formy rastlinného predkresleného ornamentu.

Vývojom sa taktiež narušila kompaktnosť  plochy vyrezávaním menších plôšok, čím sa ornament odľahčil a presvetlil. Práve kontrast plnej a prázdnej plochy dodal výšivke efektnejší vzhľad. Postupne výšivka vytvorená krivou ihlou získala prevahu.

Bohaté ornamentálne zostavy využívali variant len jedného, prípadne dvoch maximálne troch motívov. Tulipán, ružica, granátové jablko, ľaliové kvety, dubové listy, osie hniezda alebo hviezdičky boli obľúbenými motívmi.

Farebná škála detvianskej výšivky vychádzala z  prírodných  farieb konopného a ľanového plátna. Spolu so žltou a oranžovou dominovali detvianskej výšivke do konca 19. storočia. Začiatkom nasledujúceho storočia sa k nim pridala červená, modrá, zelená a fialová.

Výšivka krivou ihlou na ženskom sviatočnom oblečení pôsobila veľmi jemne. Zdobila čepce a rukávce zhotovené z tylu.

Tyl bol pre výšivkárky kreatívnym podnetom. Časom sa vyvinuli až tri varianty techniky krivej ihly. Jednoduchú charakterizovali geometrické motívy. Druhou bola vyrezávaná výšivka. Poslednou bola výšivka na tyle podkladaná batistom alebo hrubozrným tylom, trúdorom. V totmo variante prevládali rastlinné motívy. Farebne sa neodlišovala od iných oblastí. O krásnu bielu výšivku na tyle sa zaujímali výšivkárky najmä začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia.

V okolí Očovej technika krivej ihly nebola až tak preferovaná. Výšivky sa odlišovali aj vo farebnosti. Dominantou bola žltá a čierna farba. Gazdiné zdobili rukávce výšivkou podľa predkresleného vzoru čiernej alebo smotanovej farby. Vyšívali ju plným stehom hodvábnymi priadzami. Najčastejším ornamentom boli väčšie kruhové motívy kombinované so štylizovanými tulipánmi. Technicky aj ornamentálne sa podobala výšivke z Liptovskej Lužnej.

Drobnejšími motívmi sa zasa vyznačovala výšivka v okolí Zvolenskej Slatiny. Podobná bola aj farebne, avšak popri žltej a oranžovej si tu obľubu našla aj čierna.

Oproti ostatným sa najskromnejší odev nosil vo Zvolene a jeho okolí.

Detvianska výšivka bola výrazná najmä vďaka technike krivej ihly. Vďaka jej dekoratívnosti a efektívnosti je obľúbená dodnes.

                Bzovík a okolie

Do druhej polovice 19. storočia sa datuje prvá zmienka o výšivke v okolí Bzovíka. Môže za to jej ornamentálna a technická bohatosť, ktorou upútala aj pozornosť veľkého slovenského národovca. Práve Andrej Kmeť sa stal jej horlivým propagátorom.

Výšivky zdobili ženské oblečenie na rukávcoch, čepcoch a zásterách. Krížikový steh bol prevládajúcou a typickou technikou. Vyznačoval sa mimoriadnou drobnosťou. Výšivkárky vyšívali aj technikou vrkôčikový krížik, hladkovaním, výšivkou na sieti a neskôr hrachovinkou. Popri týchto technikách sa vo výzdobe uplatnili aj účelové stehy, ako slučkovanie, spojovacie švíkyšitie cez riasenie.

Najpozoruhodnejšia výšivka, ornamentálne aj kompozične, vznikla na pleciach rukávcov. Pás výšivky na sieti vytvorenej dvojsmerným vyťahovaním nití, tvoril základ kompozície. Vzhľad výšivky vytvárali drobné očká siete a štylizované ornamenty. Bežnými motívmi boli hviezdice, kvety a srdiečka. Kompozíciu ohraničovalo niekoľko liniek vrkôčikového krížika a drobné okrajové krížikové motívy čiernej farby. Podobnou ornamentálnou zostavou zdobili výšivkárky aj čepce.

Hrachovinka, ktorá nahradila výzdobu na sieti, prenikla do bzovíckych výšiviek po prvej svetovej vojne. Pôvodnú farebnosť tvorili žltá, oranžová, biela a čierna farba. Neskôr sa farebná škála rozšírila o červenú, modrú, zelenú a ružovú.

Z hľadiska technického a ornamentálneho stvárnenia sa bzovíckej výšivke podobala aj výšivka zo susedného Dačovho Lomu a Veľkého Lomu. Aj tu nachádzame výšivku na sieti a hrachovinku. Zaujímavou je aj výšivka cez riasenie, sústredená na rukávcoch a zásterách, ktoré nosili ženy v Dačovom Lome. Popri funkčnej plnila aj dekoratívnu funkciu.

V okolí Veľkého Lomu si zas obdiv zaslúži pestrá, hodvábom vyšívaná geometrická výšivka. Typická bola svojím drobným štvorčekovým ornamentom. Zdobila a dotvárala okolie čipkovej vložky na rukávcoch, aj obe strany vejárovite tvarovaného čepca.

Bzovícka výšivka sa, aj keď v modifikovanej forme, zachovala dodnes.

                Batizovce a Gerlachov

Výšivka v tejto oblasti nemá dlhú tradíciu. Najstaršie výšivky sa datujú až od konca 19. storočia. Boli prevažne funkčného charakteru a nachádzali sa na odevoch a bytových textíliách. Vyšívané jednoduchou hrachovinkou, krížikom, ažúrkou  a preťahovaním zdobili rukávce, šatky, ženské aj mužské košele a odiedzky. Plachty, ktorými sa zakrývali postele, zdobila ojedinelá plná výšivka podľa  predkresleného vzoru.

Významné miesto v batizovskom vyšívaní patrilo výšivke na ručne zhotovenej sieťovine. Táto technika patrí medzi najstaršie na Slovensku. Zo sieťoviny sa v tejto oblasti robili čepce a pásové vložky, ktoré  sa následne vkladali do ozdobných posteľných plachiet. Práve sieťované čepce boli najozdobnejšou súčasťou odevu, zaujímavou z výtvarného aj technologického hľadiska.

Prvé čepce boli z bielej sieťoviny, s drobnými očkami, zdobené bielou alebo bielo-červenou výšivkou. Preťahovaním cez očká siete vytvárali gazdiné štylizovaný ornament s motívmi vetvičiek a kvietkov. Farebnejšie sa čepce začali zdobiť začiatkom 20. storočia. S novými mäkkými farebnými vlnenými priadzami na vyšívanie prenikali do ornamentiky realistickejšie prvky a narušili jednotnosť kompozície. Sieť so šikmými očkami nahradili výšivkárky rovnou sieťou a štylizované tvary vystriedali realistické kvety, bohaté kytice vo vázach a zoomorfné motívy.

Podobne sa vyvíjali aj výšivky na sieťových vložkách. Spočiatku sa stotožňovali s výšivkami na čepcoch. Neskôr väčšia plocha vytvorila priestor pre rozvinutie ornamentu do bohatších kompozícií, pripomínajúce cudzie vzorníky. Boli to nádherné kyticové, pávie a vtáčie motívy.

                Torysky a okolie

Oblasť ležiaca neďaleko Levoče sa pýši tým, že sa v nej ešte aj dnes nosí ľudový odev. Výšivka na tradičnom ženskom  oblečení je  zdobená ornamentikou s prvkami archaického charakteru. Vďaka tomu sa považuje v oblasti Spiša za výtvarne najhodnotnejšiu.

V tejto oblasti sa uplatnili výšivky podľa počítaných nití, aj podľa predkresleného vzoru.

Manžety na rukávcoch a mužských košeliach sa vyšívali technikami podľa počítaných nití. Najčastejšie používanými technikami boli stonkový steh, obyčajný aj vrkôčikový krížik a krivinka. Charakteristický bol vzor na koski. Vytváral sa drobnými, stonkovým stehom vyšitými štvorčekmi, ktoré boli šachovnicovo upravené do tvaru kosoštvorcov. V kompozícii sa striedali s motívmi hviezdic, srdiečok, zvislými linkami a pásmi. Krížikový steh postupne úplne nahradil stonkovú techniku. Súčasne s touto zmenou sa menila aj farebnosť výšivky. Pôvodné čisto červené a červeno-biele kompozície nahrádzali viacfarebné vzory.

Na obalkoch záster, v menšej miere na čelenke čepca alebo na pleciach rukávcov sa nachádzala výšivka podľa predkresleného vzoru. Obľúbenými motívmi boli srdiečka, kolieska, špirálky, hviezdice, trojlístky a na rukávcoch sa objavoval aj vtáčik. Nebolo to bohatstvo motívov, ktorým vynikala ornamentika, ale jej variabilita a kombinácie. Napríklad špirálový motív v rôznych veľkostiach predstavoval buď stred kvetu, lístky alebo štylizovaný kvet.

Gazdiné si zástery zhotovovali z modrotlače alebo farbiarskeho plátna. Následne ich vyšívali hrubšími bavlnenými priadzami bielej, červenej alebo žltej farby.

Vlnenými priadzami sa začalo vyšívať koncom 19. storočia. K základným trom farbám pribudla zelená a modrá. V prvej polovici 20. storočia vlnenú priadzu nahradili hrubšie bavlnky, perlovky a mulinky. Vývoj priniesol aj ďalšie zmeny. Jednotlivé motívy sa začali zväčšovať a výšivkárky ich obohacovali o ďalšie ornamentálne prvky. Následkom toho bol ornament dekoratívnejší.

Napriek progresu vo vývoji, štylizácia aj kompozičné členenie ornamentu zostali bez väčších zmien. Vďaka tomu si výšivka v okolí Torysiek udržala archaický charakter až do súčasnosti.

                Sečovce a okolie

Ľudový odev bol pôvodne na celom území Zemplína, kam patria aj Sečovce, rovnaký. Rovnaká bola aj jeho výzdoba. Asi v 19. storočí sa začali odevy z rôznych lokalít diferencovať. Výšivka zo Sečoviec a okolia zahŕňala výzdobu odevu v strednej a južnej časti Zemplína, a to v súčasnom okrese Vranov nad Topľou a Trebišov.

Výšivka bola veľmi jednoduchá z hľadiska techniky, ornamentiky aj farebnosti. Najstaršie výšivky pochádzajú z druhej polovice 19. storočia. Nachádzajú sa na rukávcoch a mužských košeliach. Funkciou výšivky bolo spevniť golier, prednú časť košele, manžety a bočné švíky na rukávcoch.

Jednoduchý geometrický ornament pozostával z kosoštvorcov, trojuholníkov, koliesok a liniek. Výšivkárky ho upravovali do úzkych pásikov, v ktorých sa opakoval jeden alebo dva varianty motívov. Prvou a dlhšiu dobu jedinou technikou výšivky bol drobný krížik a čierna farba.

Výšivka sa počas vývoja menila. Z jednoduchej sa pretransformovala na dekoratívnu. Čiernu farbu začali gazdinky kombinovať s modrou a žltou. Krížikový steh začali striedať s hladkovaním. Menili sa aj kompozície, ktoré sa zväčšovali a rozširovali. Geometrický ornament pomaly nahrádzal rastlinný, ktorý sa stal na začiatku 20. storočia dominantným.

Pre novšiu zemplínsku výšivku bol typický motív ruže. V základnej čiernej ploche výšivky nájdeme odtiene fialovej a modrej farby. Táto výšivky prevládala v oblasti Zemplína až do zániku ľudového odevu.

Esteticky najpôsobivejšia a najhodnotnejšia tu však zostala pôvodná jednoduchá krížiková výšivka čiernej farby.


Zdroj: A. Chlupová a kol. - Slovenská výšivka

Naše inšpirácie

Inšpiráciou k tvorbe našich produktov je nesmierne krásna a bohatá história našich predkov. V každom kúte Slovenska, v každej skrini starých rodičov, na každej povale gazdovského dvora sú ukryté poklady, ktorých hodnota je hodnotou našej kultúry a rázovitosti.

  • Tieto poklady je potrebné uchovávať a s hrdosťou prezentovať.
  • Ich hodnota je hodnotou našej slovanskej identity.
  • Ich praktickosť a výnimočnosť je stáročiami overená.
  • Ich sila spočíva v múdrosti starších generácií.
Z každodennosti by sme chceli spraviť sviatok, aby sme nikdy nezabúdali kam siahajú naše korene – k zemi a pôde, k ľudom a práci, k hrdosti nádherného kultúrneho bohatstva SLOVENSKA.

Okrem výrobkov, ktoré nájdete v našom e-shope, radi s veľkou precíznosťou a venovaním času každému originálu zvlášť ušijeme, vyšijeme originálny kúsok inšpirovaný vašou predstavou.
Vymyslíme za Vás originálny darček, ktorý vždy poteší svojou jedinečnosťou a nikdy nestratí na svojej hodnote.

Všetky uvedené produkty a materiály z ktorých šijeme oblečenie sú vyrobené na Slovensku.

Nájdete nás vo Zvolenskej Slatine.

S pozdravom, úctou a vďakou
Tím KrojShop

Garancia

Vyrobené na Slovensku

Doprava zdarma

Pri nákupe nad 70€

Doručenie

Do 3 pracovných dní

Originálny darček

na akúkoľvek príležitosť